Delphinárium

Cesta električkou má svoje výhody i nevýhody. Vidíte množstvo
zaujímavých ľudí, vypočujete si veľa rozhovorov, telefonátov.
Všetko pravdaže nechtiac, pretože sa ináč nedá. Veď čo máte v
takej električne, napratanej ľuďmi, iné robiť, že ano.

Raz, keď som išla domov z práce, nastúpil pri nemenovanom shopping
centre párik 12-ročných detí. Evidentne dosť nazlostených,
pretože ich krátko predtým ostriekalo okoloidúce auto. Chlapec svoje
rozhorčenie dával najavo nevyberaným slovníkom, za ktorý by sa
nemusel hanbiť ani najvulgárnejší návštevník pohostinstva 4.
cennovej skupiny. V každom uchu náušnica, v jednej ruke taška s
nákupom a druhou rukou si z tej tašky vyberal chipsy, aby sa mohol
posilniť po tak stresujúcom zážitku. Ďalšiu ruku na držanie
sa,podľa hesla "Ak stojíte, držte sa", nemal. Balansoval teda na svojich dvoch vratkých nôžkach. Cesta preplnenou električkou je tak nezáživná, treba si precvičiť balans..:) Čo na tom, že okolostojaci cestujúci netúžia po dostúpaných nohách a šťuchancoch.

Náušnica v uchu mužského pokolenia už v dnešnej dobe nie je nič
výnimočné. Zaujala ma skôr obrúčka na pravom prsteníku.
Dospelý človek nosí obrúčku po svadbe. Čiže dobrovolnom
rozhodnutí oddať sa spoločnej ceste životom s vybraným partnerom.
Prečo ju má tento chlapec pred bránou puberty? Moju romantickú a
sentimentálnu myseľ napadlo, ze asi mu umrela mamička a teraz, z
lásky k nej, nosi jej obrúčku. Skoro mi ho začalo byť ľúto.

Neskôr som sa s tým zdôverila blízkej osobe a tá mi poskytla
ďalšie vysvetlenie. A tým bola zaneprázdnenosť rodičov, veľké
vreckové, frajerina. Rodičia v snahe dať svojim deťom všetko to, čo
oni sami nemali, alebo mali a chcú im dať ešte viac, sa naháňahú
za stále väčšími a väčšími zárobkami. Pracujú 9, 10, 12
hodín denne, možno i viac, namiesto 8, ako je zákonom daný denný
pracovný cas. Niektorí sa chodia domov len vyspať, niektorí dokonca,
aby ušetrili čas, prespávajú priamo v práci. Doma sa zdržujú minimálne,
deťom sa takmer vôbec nevenujú, ale nevnímajú to, dajú
dieťaťu značkové oblečenie, štedré vreckové a parádne
dovolenky. A čo výchova? Kto deti usmerní čo môžu robiť, čo nie?
Myslia si rodičia, že výchovu ich ratolestí zvládnu v školskom
zariadení? Myslia si rodičia, že na to deti prídu samé, lebo už sú "veľké", vedia "racionálne" myslieť? V rannom detstve
im možno čítali rozpravky, na základe, ktorých si ukazovali, čo je
dobré a čo zlé. Ale stačí to?

A čo vulgarizmy? Kde k nim chlapec prišiel? Odkial má pocit, že je
to ten najsprávnejší spôsob vyjadrovania? Rozpráva tak jeho
otec? Alebo mama? Dáva viac na to, ako a čo rozprávajú jeho
kamaráti? A keď sa tak nerozpráva u nich doma, rozpráva sa tak v
rodinnách jeho kamarátov? Alebo to skutočne deti preberajú z filmov
a seriálov?

Keď sa ukáže na nejaké problémové dieťa, každý rodič si povie,
že MOJE dieťa by toto nikdy neurobilo. Ale otázka znie: Skutočne?
Skutočne rodičia poznajú svoje deti natoľko, aby sa za ne mohli
takto zaručiť? Aby si mohli každý deň líhať do postele s
vedomím, že svoje deti vychovávajú k hodnotám hodných HOMO
SAPIENS, ciže tvora mysliaceho. Mnoho ľudí si položí otázku: Aké
sú to tie hodnoty? Na to si asi bude musieť už každý odpovedať sám. Podľa mňa to je slušnosť, úcta, rešpekt, láska... Určite tam podľa mňa nepatrí vulgárnosť a ohrozovanie okolia.